Levon Šaldžjan a Michal Miškech, sú bývalí susedia a kamaráti. Po rokoch skúseností v inom „svete“ sa vrátili do Košíc, a dnes spolu podnikajú – vo firme Lavaš. Meno dostala podľa produktu. Tak sa volá arménsky chlieb. Spolu tiež svoj život považujú za súhru dobrých náhod.
Chlieb patrí k základným potravinám, ľudstvo ho pozná už niekoľko tisícročí a ctí si ho, napríklad aj v modlitbách: chlieb každodenný daj nám dnes . Každá kultúra, každá oblasť na zemeguli má ten svoj najobľúbenejší, najlepší. Líšia sa nielen tvarom: bochník, kocka, obdĺžnik, placka…,ale aj zložením.
V súčasnosti máme na našom trhu možnosť ochutnať alebo uprednostniť chlieb maďarský, ruský, fínsky, arabský… Do zbierky chýbal azda už len ten arménsky. Volá sa lavaš. Je to vraj najstarší chlieb na svete, keďže územie bolo osídlené už od paleolitu a v 9. stor. pred Kristom tam existovala ríša Urartu.
Do sveta s receptom na chleba
Arméni boli ťažko skúšaný národ, ktorý zažil aj genocídu a mnoho vojen a bojov o územie, preto ľudia opúšťali vlasť po stáročia. Azda niet krajiny na svete, kde by ste nestretli Arména a takisto lavaš – arménsky chlieb. Do sveta si so sebou totiž každý vezme okrem pár vecí aj kultúru, zvyky a najmä spôsob stravovania. Lavaš je v Arménsku základom kuchyne. Piekol sa vyhĺbených hlinených peciach, na dne ktorých plápolal oheň. Na steny pece ženy pricapili tenkú placku chleba, po chvíli ju vzali a odložili na kopu. Chlieb sa vraj piekol vždy na jeseň a potom sa uchovával v suchom a chladnom prostredí. Pred konzumáciou sa pokropil vodou. Dnes sa touto tradičnou metódou pečie iba v niektorých oblastiach, alebo ako atrakcia pre turistov.
Levon Šaldžjan opustil spolu s rodičmi rodnú krajinu v hlbokej hospodárskej kríze a pred ďalším možným vojnovým konfliktom (spor o Náhorný Karbach). Bolo to v roku 1993 a mali namierené do Nemecka, kde jeho stará mama Lilya. Manasyan, mala dohodnuté zamestnanie. Keď však vlak zastavil v Košiciach, rozhodli sa navštíviť známych, ktorí v tomto meste bývali. Stará mama – akupunkturistka pomohla známej uzdraviť sa a tak ju prehovorila, aby zostali na Slovensku. L. Manasyan dnes vedie v Bratislave kliniku špecializujúcu sa na akupunktúru a mama Levona Šaldžjana sa tiež tejto metóde venuje v Košiciach.
Aj L. Šaldžjana to najprv ťahalo k medicíne, avšak odradilo ho šesťročné štúdium a tak sa orientoval na ekonomiku.
Ako každý študent aj on popri škole brigádoval, aj v pekárňach, avšak viac v bankách. V jednej z nich napokon aj zostal pracovať, počas niekoľkých rokov vystriedal viacero pozícií až pochopil, že vždy ide o stereotyp. Snaha je síce odmenená avšak neprináša radosť a uspokojenie. Jednoducho niektorí ľudia od života očakávajú viac, ako byť schopný a úslužný v korporátnom biznise.
Vízia o vlastnom podnikaní v ňom tlela dlhšie , iba čakal na ten podnet, ktorý mu napovie ako ďalej. Stalo sa tak po každoročnej návšteve rodnej krajiny, z ktorej si vždy do kufra pribalil lavaš. Keď si doma u rodičov v Košiciach k jedlu trhal kúsky arménskeho chleba, prišlo mu na um, že túto pochúťku na Slovensku nikto nepozná. Keďže vedel, že na celom svete Arméni pečú ich chlieb, rozhodol sa, že Slovákom ponúkne túto špecialitu.
Problémy sa preskočia alebo podlezú
„Pôvodne mala pekáreň byť v Bratislave, avšak brookerka mi deň pred podpisom zmluvy povedala, že klient sa rozhodol priestor prenajať inému záujemcovi. Takže som musel hľadať náhradné riešenie a to sa vyskytlo v Košiciach. Otec mi vravel prídite sem, tu je dosť voľných priestorov. Takže sme sa sťahovali do Košíc, naspäť domov, lebo aj manželka je tiež z východu,“ spomína na začiatky L. Šaldžjan.
Arménsky chlieb pečie už tretí rok a asi ani netreba písať o tom, že sa pekárni celkom darí.
Samozrejme, musel prekonať niekoľko úskalí, ktorými legislatíva malých živnostníkov „podporuje“. Napríklad niekoľkoročná prax v pekárni. Takže sa musel v bratislavskej pekárni učiť, ako sa pečie chlieb, rožky a iné dobroty, hoci k tomu arménskemu majú tak ďaleko ako je kilometrov do Arménska.
Pravá receptúra overená stáročiami
Levon Šaldžjan pečie pravý chlieb, používa stáročiami overenú receptúru. Naučil sa ju v Arménsku od svojho strýka, a priniesol si nielen znalosti ale aj pomôcku na naťahovanie cesta. Pec ktoru pouziva pôvodne slúžila na iné účely a na výrobu arménskeho chleba sa musela prerobiť.
Pravý arménsky chlieb sa skladá z múky, soli a vody. To je základ, ku ktorému možno pridávať aj iné suroviny . V súčasnosti v košickej pekárni pečú pšeničný, pšeničný so špenátovo cesnakovou príchuťou, špaldový a špaldový s kakaovou príchuťou. Cesto sa presne rozváži a navaľká na placku. Tá sa potom roztiahne na predlohu a vyklopí do pece. Po niekoľkých sekundách sa vyberie, pokropí vodou a zloží do úhľadného obdĺžnika, vloží po troch kusoch do vrecka. Pripomína cesto na štrúdľu.
A veru z neho aj zákazníci štrúdľu pečú. Chlieb sa je tak, že sa trhajú kúsky k jedlu, alebo sa z neho robí rolka s plnkou.
Z počiatočných 50 kusov, ktoré piekol sám L. Šaldžjan , sa dnes distribuuje 600 až 800 kusov podľa objednávok a v prevádzke sa už dnes robí na tri smeny. Kým na začiatku museli obchodníkov presviedčať, aby ho vzali, dnes sa im sami hlásia a žiadajú o dodávky. Rozváža sa až do Bratislavy a po celom Slovensku , najmä do malých farmárskych a bioobchodov.
Levon Šaldžjan hovorí, že v jeho živote hrajú náhody veľkú úlohu: náhodou sa ocitol na Slovensku, náhodou sa našlo miesto na prevádzku v Košiciach, náhodou sa znova stretol s kamarátom a susedom Michalom Miškechom. Ten sa k firme pripojil v správnom čase, s dobrým nápadom. Má na starosti marketing a v ňom stavil na sociálne siete a médiá.
Do firmy priniesol skúsenosti z Anglicka, kde pôsobil niekoľko rokov ako DJ a organizátor party, spolupracovník cestovnej kancelárie, ktorej pobočku vedie aj na slovenskom trhu.
Keďže ešte k tomu všetkému je aj kulinár, vedel, že lavaš zaujme. „Preto, lebo je to poctivý výrobok. Ručne vyrábaný, bez konzervantov, droždia, cukru,“ hovorí M. Miškech a to dnes zaujme každého, kto sa stará o zdravie a hľadá originálne produkty.
Čo sám nevyskúšaš, neponúkaj
M. Miškech rád varí, takže začal trošku experimentovať aj s lavašom… Najprv všetky recepty a varianty na slano, na sladko, také alebo onaké pripravoval sám, zavesil na facebook, webstránku a neskôr na instagram. Keď mu už dochádzali nápady , tak oslovil foodblogerov. Tí dokážu vymyslieť neskutočné veci . Za základ spolupráce považuje M. Miškech pravidelný kontakt a nie jednorazové akcie a to sa aj oplatilo.
Keďže viacerí foodbologeri majú tisíce sledovateľov, informácie o lavaši sa rozšírili veľmi rýchlo.
Samozrejme v pláne majú aj iné príchute, okrem špenátovej a kakovej, avšak ak si chcú udržať kvalitu bio – musia nájsť aj dodávateľov v tejto kvalite.
V súčasnosti už na základe požiadaviek zákazníkov skúšajú vyrobiť aj bezlepkový lavaš, avšak je problém nájsť tú pravú múku. Bezlepková verzia je problém kvôli naťahovaniu cesta. Nevzdávajú to, aj pri našej návšteve sa dohadovali, kedy zase budú skúšať. Zatiaľ však len experimentálne. Na rozširovanie sortimentu treba ísť opatrne, pretože bezlepková verzia si vyžaduje samostatnú miestnosť, pec a to sú predsa len náklady navyše.
